Brodské vyzeralo pred rokom 1945 celkom ináč ako dnes. Poprevratové obdobie vývinu obce možno rozdeliť na dve etapy. Prvá do roku 1935, druhá roky 1935-1945. V prvej etape sa obec menila pomalšie, v druhej rýchlejšie. Cez Brodské viedla dôležitá stará cesta zo Znojma cez Bfeclav a Šaštín do Nitry. Tesne pri dedine tiekla Morava. Chotár bol malý a chudobný. Tieto okolnosti vplývali na rast obce, obmedzovali jej zväčšovanie smerom na západ a do poľa. Zemepán a neskôr predstavení obce nedovolili, aby sa zaberalo pole na výstavbu, muselo sa stavať iba v intraviláne. Tak vznikli pre Brodské typické úzke uličky, čiže dvory.
Staré Brodské malo dve hlavné ulice a tri menšie, bočné. Hlavná ulica viedla od kapličky miernym svahom nadol až po Moravu, uprostred sa rozširovala a tvorila akési námestie, na konci sa zužovala. Viedla k východu, od Cárov na západ. Uprostred námestia je fara a kostol. Pri fare ju pretína druhá ulica, ktorá smeruje od cintorína miernym spádom k Záhumniu. Oproti kapličke boli len dva domy, ďalej stáli stodoly a na Dráhach vpravo uprostred v búdach (malých chatrčiach) bývali cigáni. Medzi cintorínom a posledným dvorom bolo pole, dnes sú tam dva domy. Oproti cintorínu bol koniec druhého radu ulice. Za tým boli postavené stodoly, medzi nimi dve veľké jamy s vodou, kde je dnes park a dom smútku. Jamy slúžili ako rezervár vody v prípade požiaru. Na Záhumní. ako sa rozrážajú cesty, sa začínali dolné stodoly, medzi nimi boli dve jamy s protipožiarnou vodou. Tretia barina bola za býkarňou a dvoma domami. V jednom býval dedinský pastier a ošetrovateľ býkov.To boli jediné domy na ľavej strane Záhumnia, vpravo stáli tiež len asi dva domy.
Na ľavej strane námestia sa vypínala najväčšia budova obce, stará škola, takmer na konci tohto radu bol hostinec Š. Jakubca-Štelana a pri Morave židovský kostol templ. Druhý rad oproti sa začínal domom Gutmana, neskôr Melechu, na chodníku bola ďalej studňa s dreveným zrubom. Na ľavej strane asi uprostred sa týčila socha sv. Floriána, pred kostolom socha sv. Jána Nepomuckého. Socha sv. Vendelína, na križovatke dvoch hlavných ulíc, je na pôvodnom mieste. Na Hornom konci východo-západnej ulice sa vynímal vľavo hostinec J. Jakuba-Kaménka, vpravo trocha vyššie bola kováčska dielňa, pred ňou neskôr Brezákova pekáreň. Kde je dnes predajňa, mal Trubiroha-Piajzek obchod s míšaným tovarom a pred ním bola zrubová studňa.
Horným koncom sa nazývala aj severo-južná ulica, na jej dolnej časti bola Mikulova krčma (U Albína) a takmer na začiatku Bufových obchod (Palkovič).
Paralelne s námestím išla od dnešnej Čulenovej ulice k Morave vedľajšia ulica, užšia, dnešné Hámre, hore zasa dnešný Kradlov a dole paralelne s Moravou Žabová. Nové domy sa stavali pomerne zriedka, zväčša v intraviláne. Železničiari si budovali domy na Dráhach, najprv pred stodolami, potom aj za nimi, i pred Cigánmi, až takmer po bochtra Jozífka (železničný strážnik pri ceste Kúty-Holíč pod lesom). Prvú vilu s podkrovnou izbou mal Štvrtecký-Štefaňula (dom pri cintoríne).
Niektoré domy boli ešte slamené, viaceré, najmä vo dvoroch boli postavené z nepálených tehál. Cesty boli zlé, plné jám, v lete prachu, v jeseni a na jar zasa plné blata. Z dvorov vytekala hnojovica do kanálov, ktoré tiekli ulicou z Druhov cez námestie (Dzedzinu) do Moravy a od cintorína do bariny na Záhumní. Zápach hnojovice trochu zmierňovala vôňa kvetov z malých záhradiek, ktoré boli pred niektorými domami na námestí vpravo, viac na Hornom konci dediny. Domy si ľudia starostlivo udržiavali v čistote.
Večer z okien blikalo slabé svetlo petrolejových lámp, po ulici si ľudia svietili skoro ráno a večer ručnými petrolejovými lampášmi. Nočný strážnik trúbením z kravského rohá oznamoval večer počet hodín. Ráno zvony povolávali veriacich na rannú omšu, večer zvonili na pokoj, napoludnie oznamovali 12 hodín. Brinkali, šturmovali, keď bol požiar, potrhali, keď niekto zomrel.
Ulicami prúdil celý deň rad vozov so záprahmi, kravskými, konskými i miešanými, na jar do sadenia a sejby, potom najmä so senom, v žatve s obilím, v lete s fúrami zemiakov na stanicu, potom s otavou a zemiakmi i kukuricou. Vozy rozvírili prach, alebo miešali blato. Oblaky prachu sa dvíhali za stádom dobytka, ktoré po žatve a po otavách pastieri vyháňali na pašu a večer dohnali domov.
Ulice ožívali aj radosťou, smiechom, zábavou pri vyčíňaní mikouášov v decembri, fašiangových maškár, šľahačov na Veľkú noc, pri pochodoch futbalistov s muzikantmi na hrisko, pri odchode regrútov na odvod, pri hodových zábavách, naplnili sa deťmi pri hŕkaňí rapkáčmi na Veľký piatok, pri topení Smrti (Moreny), pred Veľkou nocou, ale aj na jar pri rozličných detských hrách. Sviatočný oblek si odela dedina pri procesiách na Bielu sobotu (Skrfšeňí), na Božie telo, ako aj na Marka alebo pri vítaní pútnikov prichádzajúcich z púte.
Večer sa len sem-tam niekto ukázal na ceste, viac ožila dedina v sobotu a v nedeľu po večeri. Od Melechu-Gutmana chodili chlapi a dievčatá v skupinách i v pároch, spievali a korzovali až po Dúška a zasa naspäť. Živo boko aj v krčmách. Niektoré skupiny stáli vo výpustku pred Melechom alebo pri studni v Dzedzine a spievali staré ťahavé brodčianske piesne. Po speve chlapci odišli za svojimi milými na besedu. V nedeľu bola ulica plná veriacich vychádzajúcich z kostola, popoludní zasa mládeže, ktorá smerovala v skupinách na Prívoz, kde sa tancovalo a mužáci hrali kolky.
Až pri porovnaní s minulosťou vidíme, aký obrovský pokrok sa v obci dosiahol, ale aj to, čo sme stratili. (Palkovič, Brodčan, 1991, október.)