Brodské
Na rovine šírej Brodské
v tom lesnatom kraji
rieka tichá milá – vrúbená vŕbami
hadito sa vinie v ranné hmly sa halí
stále od nás tečie – stále je tu s nami
Na brehu dedina tisícročná stojí
meno má od brodu, čo cez rieku vodí
ríše slávnej zašlej meno rieku zdobí
Ľudovít (Lajka) Čulen – Štefka
Pri potoku pod horou
Pri potoku pod horou
dedinka je malá
a za mlynom topoľov
vyrovnaná rada.
Teplo, dusno celý deň,
večer spať sa nedá,
dáždik chce skropiť zem,
mračná sa už valia.
Vietor miesto vetríka,
ba až výchor divý,
miesto dažďa tichého
z mrakov prúdy vody.
Voda mútna hučí divo,
potok je už plný,
nestačí však na ďalšie
mútnej vody vlny.
Všetko berie, trhá
drevo, kôpky sena,
nad mlynom sa na topoľoch
voda zastavila.
Blesk zapálil topoľ veľký,
i stodolu plnú,
žiar ohňa osvetľuje
šíru mútnu vodu.
Pes zavíja, kravy bučia,
kriku, vravy veľa,
voda tečie cez dedinu,
do chalúp sa vlieva.
Povodeň
Zvon na poplach budí
aj hasičská trúbka,
mať si deti ratovať chce,
v náručí ich stíska.
Na povale uložila
deti vedľa seba,
hrôzou skoro onemela,
keď zo schodov zbehla.
Vody v dome vyššie kolien,
nábytok už pláva,
periny sú ešte suché
na poval ich dáva.
Do perín si uložila
matka svoje deti,
sem sa voda nedostane,
seba i ne teší.
Po polnoci hukot vody
prehlušil aj hromy,
topole už nezdržali
nápor tlaku vody.
Všetko brala voda sebou,
most i stromy z lesa.
Menej prší, jak pršalo,
už aj voda klesá.
Až nad ránom stíchla búrka
a prestalo pršať,
ľudia z domov vychádzali,
začalo už svitať.
Váh
Valia sa vody Váhu divoko
prekrásnym považským krajom,
pri skalách vysokých nad vodou
so starým zrúcaným hradom.
Valí sa lev, silák Váh divoko,
valí sa so šumotom nadol,
poberúc vody na ceste,
do rovín do šírych vpadol.
Putujúc rovinkou k juhu,
potratil búrlivosť divú,
vrbiny mu venčia cestu,
konáre mávajú z brehu.
I vietor víta ho v rovine,
čerí sa hladina vodná
a v diaľke vlnky Dunaja
v prívet mu šumia, zvonia.
Stretol sa Váh s Dunajom,
v objatie mocné ho vzal,
dokončil ďalekú cestu
a vody svoje mu dal.
Ľúty boj
Na skale vysokej,
na samom končiari
sedí sokol starý
ako skamenený.
Do kraja pozerá
po našom chotári,
čože sa tam deje
v tej našej doline.
Na mocných perutiach
do výšiny sa vzniesol,
nad krajom zakrúžil
a do dolín klesol.
Tam v hore hlbokej
ľúty boj sa vedie,
za každým kameňom
nepriateľ sa kryje.
Sneh čistý, biely
červeno sa farbí,
krv sa našich drahých
za slobodu cedí.
Jeseň
Tá jeseň štedrá, bohatá
rozdáva slnka plody,
v zlato, striebro odliata,
farbí v lese stromy.
I lúky zelené z rána
postriebri, až stuhne tráva,
keď slnka lúč zasvieti,
v rosu sa zmení farba.
Keď hmly nad krajom
čo zmenia sa v chmáry,
severák zaduje,postriasa,
čo jeseň dýcha farby.
Nádherum, plodu rozdala,
koberec prestrela pestrý,
chudobná, biedna odchádza,
na odchod zaduli vetry
Vianočný dar
Dostal som k Vianociam
korčule i sánky,
kedže sa podeli,
zimné radovánky?
Plače deň, plače noc
i január celý,
vŕšok náš
v tento čas
býval vždycky biely.
Všade je blato
a kaluže vody,
smutný je vŕšok náš,
bo teraz je holý.
Keď slnko zapadne
Keď slnko zapadne,
snívam pri kozube,
žiaľ ma morí.
Za tebou, dedinka,
za tebou, rodinka,
kraj milý, rodný.
Starý som, nad hrobom,
túžim za domovom,
tento je mi cudzí.
Už ťa viac neuzriem,
bo čoskoro umriem,
slzu nik nevy roní.
Moja Morava
Rieka moja tichá,
ty Morava moja,
rieka mojich snov,
k tebe sa vraciam
za teplých večerov.
Láskou sa opájam,
rieka moja milá,
túžbou sa mi chveje,
srdce rozbúrené,
vzbudzuje nádeje.
Nocou sa ozýva
chriašteľa známy spev,
a vôňa meduníc
z lúky, čo zaváňa,
šíri sa do ulíc.
Brodské
Na rovine šírej,
v tom lesnatom kraji
rieka tichá, milá,
vrúbená vŕbami,
hadito sa vinie,
v ranné hmly sa halí,
stále od nás tečie,
stále je tu s nami.
Na brehu dedina
tisícročná stojí,
meno má od brodu,
čo cez rieku vodí,
ríše slávnej, zašlej
meno rieku zdobí.
To dedina naša,
to kraj náš rodný.
Keď z cesty sa vrátim
do šírej roviny,
ja Veleš navštívim,
duby, čo tu stáli
dávno. To sú duby,
slávni mohykáni.
Na vŕby sa pozriem,
kde hniezdia bociany,
rybičky striebristé
podržím v dlani.
To dedina moja,
kraj mojej rodiny.
Veleš
Tá lúka za vodou
ako perla pravá,
lesom vrúbená,
Velešom nazvaná.
Kdesi tam pod stromom,
ako povesť vraví,
kameň vraj posvätný
má byť zakopaný.
To naši predkovia,
keď pohania boli,
na tom vraj kameni
obeť konávali.
By chránil ich Veles,
ochraňoval stáda,
po ňom je lúka tá
Velešom nazvaná.
Brodčianske dievky
A v tom Brodskom
pekné dievky,
šikovné jak rybky,
k muzike sú pripravené,
len začujú trúbky.
Pri muzike pretancujú
do bieleho rána,
robiť sa im potom nechce,
vraj ich nohy bolia.
Ktože by vás, vy dievčence,
ktože by vás bral pod čepce?
Robote sa vyhýbate,
mládencom sa ponúkate,
však vás Pán Boh stresce.
Never, dcérka, svetu
Never, dcérka, svetu,
Čo zlatom sa blyští,
ver láske úprimnej,
čo zo srdca pryští.
Ktože ťa pritúli,
pomocnú ruku dá?
Len drahá ruka nežná,
láska materina.
Nech drahou ti je vlasť
a jej sloboda,
uctievaj si Boha,
šťastnou by si bola,
drahá dcéra moja.
Len tíško zastaň
(Drahej matke)
Len tíško zastaň,
len ticho stoj,
hlavu svoju obnaž,
hlavu svoju skloň!
Odišla najkrajšia,
i keď samá vráska,
zatvorila oči
milovaná matka.
Smútok ťa preniká,
ľútosť srdcom pohne,
najvernejšia láska
pochovaná v hrobe.
Zachovaj spomienku,
uľav svojmu žiaľu,
na hrob jej kvety daj,
sviečku zapal k tomu.
Synovi
Ruku mi podaj, synu,
ťažko borím sa vpred.
Či sily už nemám,
či už tratím dech?
Ruku podaj, podopri,
v starobe oporou buď,
časť cesty predo mnou,
pomôž mi dokončiť púť.
Ruku mi podaj, synu,
aj ja som ťa podpieral,
slabý, slabý si bol,
na rukách som ťa nosieval.
Ťažký, tvrdý života boj
silu, zdravie mi vzal,
viac lásky úprimnej,
Bože dobrý, nám daj.
Radosť rozdával
(Nad smrťou známeho muzikanta)
Radosť rozdával kôl seba,
na prvú trúbku hral,
za to ho na ceste poslednej
dlhý rad sprevádzal.
Odišiel, odkiaľ niet návratu,
na nosidlách tichučko spal,
hudba mu hrala na cestu
a kvetov nádheru kôl seba mal.
Poklady po sebe nenechal,
len rodine preveľký žiaľ,
ku koncu až zástup prišiel,
poslednú poctu mu vzdal.
Do sveta za milým
Na brodčianskej veži,
hodiny tam bijú,
už je čas lúčenia
s tú moju slobodu.
Na brodčianskej veži
hodiny tam bijú,
už je čas lúčenia
s tú moju rodinu.
Zaľúbila som si
švárneho šuhaja,
on mi srdce zobral
a ja zase jeho.
On mi srdce zobral,
tuho ho poviazal
tou ľúbostnou páskou,
našou vernou láskou.
Slobodienka moja,
málo si trvala,
ešte som slobody
málo užívala.
Tatíčku, mamičko,
potešte srdiečko,
vo veľkom je žiali,
už nebudem žiť s vami.
Odchádzam ja od vás
do šíreho sveta,
tam, kde milý žije,
vaša dcéra ide.
Budem ja žiť s milým
v tom ďalekom svete,
s ním budem žiť šťastne,
tam mi láska skvitne.
Vyhnancovia vlasti
Dieťa moje drahé,
zlaté, tam za morom v diaľavách,
rečou inou Boha vzývaš,
starkých svojich nepoznáš.
Nato sme ti život dali,
nato sme ťa vychovali,
by si žila v cudzej zemi?
Či ti nieje Túto nás?
Aj tu život ako všade beží
v nekonečných obmenách,
i tam je chlieb o dvoch kôrkach,
len tam ľudí nepoznáš.
Tam, kde ti reč nikto nebral,
sám po čase stratíš ju,
po tebe ju nik neprevzal,
deťom svojim nedáš ju.
Bieda z vlasti ľudí hnala
v diaľke kraje za moria,
slobody kde viacej i chleba,
však krv naša tam sa tratila.
Túžba po domove
Sokolík opustil hniezdo staré,
pobral sa za otcom v svety diaľne
,opustil rodný kraj,
aj mať-sokolica vedno tiahne.
Na perutiach slabých v svety bájne,
tam budeš žiť, sokoliatko malé,
uvidíš diaľky, poznáš ich zblízka,
rodný kraj zabudneš, hoci sa vtíska.
Rodinka pospolu, čas rýchlo letí,
tak ako v domove slnko tu svieti,
voda je v potoku, na strome lístie,
tak ako v domove, len ľahšie je žitie.
Už dvoje pribudlo v hniezdočku detí,
i ten čas akosti rýchlejšie letí,
roboty veľa je, dosť je aj chleba,
pokoja stáleho sokol však nemá.
Robota tvrdá hlboko v zemi,
snáď sa to po čase, snáď sa to zmení.
No žitie krajšie je, ľahšie sa dýcha,
reč ti tu neberú, len sa ti stíska.
Zabudnúť na hniezdo v tom starom kraji
sokolu starému sa už nepodarí.
Túžbou sa umára, sužuje stále,
jedno im, kde žijú sokoliatka malé.
Vrátiť sa v kraj starý museli vedno,
sokoliatkom malým, tým je to jedno,
matka už privykla v tom novom kraji,
radosť má len sokol starý, sokol sťahovavý.
Ty Slovač zvedená
Môj starý otec nebohý,
daj mu tam, Bože, slávu,
takto mi vždy hovoril,
že my sme tuná v právu.
Tisíc rokov v temne
žili sme ako rabi,
iní nám tu vládli
až do dňa slobody.
Dvadsať rokov prešlo,
v takzvanej slobode,
chleba viac nebolo
ani v tej porobe.
My sme nič nechceli,
len to, čo nám patrí,
vraj sme rebeli,
oni dobrí „bratri“.
Za chlebom do sveta
ďaleko ľud chodil,
a k stolu plnému
„brat“ sa nám posadil.
Večne nám vraveli,
bez nich že slobodní,
ba ani národom
by sme vraj neboli.
A naši synovia
ukladali kosti
po tom šírom svete
a dom je plný
nevítaných hostí.
Zastať sa národa
bola veľká zrada
a kto krivdy páchal,
to v mene zákona.
Pittsburská dohoda
tá vraj už neplatí,
„to je zdrap papiera“,
tú nám brat popiera.
Beda ti, Slovač moja,
ty Slovač zvedená,
pre ktorú „brat“
nemá ani len dobrého mena.
Vraj básnikom je
Vraj básnikom je,
píše, škrtá, prepisuje,
slohy, básne tvorí,
pod perom sa nový
riadok za riadkom vinie,
sloha za slohou sa množí.
Číta, vylepšuje, dopisuje,
zas tvorí dielo nové,
a tak báseň celkom nová
uzrie svetlo sveta.
On si pochvaľuje,
veď je už dosť dobrá.
Rýmuje sa pekne
a dosť je dlhá,
ani obsah nieje planý.
Číta si ju zhora dole
a je na ňu pyšný.
Tak si tíško hudie:
Nezdá sa mi, že by bolo
to umenie poézie
také ťažké, namáhavé.
Za päť minút som
báseň stvoril
a snáď som sa nepomýlil,
keď si vravím,
že som sa stal
trochu slávnym.
Vitajte priatelia
Pol storočia, to nie je málo,
Moravou odtieklo more vody,
v svet sme sa šíry roztratili.
Dnes sme sa zišli, priatelia,
čo sme sa v jednom roku narodili.
Tak vitajte medzi nami,
tešte sa s nami vospolok,
ruky si podajme, majme sa radi,
spomienku oživme, keď sme boli malí
a vínka pohár vypime, by sme boli zdraví.
Spomeňme si na tých, ktorých už niet,
starosti, trápenia odložme
všetko na deň, doba je krátka,
bavme sa všetci vospolok,
len raz je v žití zlatá päťdesiatka.