Brodské Na rovine šírej Brodské v tom lesnatom kraji rieka tichá milá – vrúbená vŕbami hadito sa vinie v ranné hmly sa halí stále od nás tečie – stále je tu s nami Na brehu dedina tisícročná stojí meno má od brodu, čo cez rieku vodí ríše slávnej zašlej meno rieku zdobí Ľudovít (Lajka) Čulen – Štefka
Pri potoku pod horou Pri potoku pod horou dedinka je malá a za mlynom topoľov vyrovnaná rada. Teplo, dusno celý deň, večer spať sa nedá, dáždik chce skropiť zem, mračná sa už valia. Vietor miesto vetríka, ba až výchor divý, miesto dažďa tichého z mrakov prúdy vody. Voda mútna hučí divo, potok je už plný, nestačí však na ďalšie mútnej vody vlny. Všetko berie, trhá drevo, kôpky sena, nad mlynom sa na topoľoch voda zastavila. Blesk zapálil topoľ veľký, i stodolu plnú, žiar ohňa osvetľuje šíru mútnu vodu. Pes zavíja, kravy bučia, kriku, vravy veľa, voda tečie cez dedinu, do chalúp sa vlieva.		Povodeň Zvon na poplach budí aj hasičská trúbka, mať si deti ratovať chce, v náručí ich stíska. Na povale uložila deti vedľa seba, hrôzou skoro onemela, keď zo schodov zbehla. Vody v dome vyššie kolien, nábytok už pláva, periny sú ešte suché na poval ich dáva. Do perín si uložila matka svoje deti, sem sa voda nedostane, seba i ne teší. Po polnoci hukot vody prehlušil aj hromy, topole už nezdržali nápor tlaku vody. Všetko brala voda sebou, most i stromy z lesa. Menej prší, jak pršalo, už aj voda klesá. Až nad ránom stíchla búrka a prestalo pršať, ľudia z domov vychádzali, začalo už svitať.

Váh Valia sa vody Váhu divoko prekrásnym považským krajom, pri skalách vysokých nad vodou so starým zrúcaným hradom. Valí sa lev, silák Váh divoko, valí sa so šumotom nadol, poberúc vody na ceste, do rovín do šírych vpadol. Putujúc rovinkou k juhu, potratil búrlivosť divú, vrbiny mu venčia cestu, konáre mávajú z brehu. I vietor víta ho v rovine, čerí sa hladina vodná a v diaľke vlnky Dunaja v prívet mu šumia, zvonia. Stretol sa Váh s Dunajom, v objatie mocné ho vzal, dokončil ďalekú cestu a vody svoje mu dal.		Ľúty boj Na skale vysokej, na samom končiari sedí sokol starý ako skamenený. Do kraja pozerá po našom chotári, čože sa tam deje v tej našej doline. Na mocných perutiach do výšiny sa vzniesol, nad krajom zakrúžil a do dolín klesol. Tam v hore hlbokej ľúty boj sa vedie, za každým kameňom nepriateľ sa kryje. Sneh čistý, biely červeno sa farbí, krv sa našich drahých za slobodu cedí.
Jeseň Tá jeseň štedrá, bohatá rozdáva slnka plody, v zlato, striebro odliata, farbí v lese stromy. I lúky zelené z rána postriebri, až stuhne tráva, keď slnka lúč zasvieti, v rosu sa zmení farba. Keď hmly nad krajom čo zmenia sa v chmáry, severák zaduje,postriasa, čo jeseň dýcha farby. Nádherum, plodu rozdala, koberec prestrela pestrý, chudobná, biedna odchádza, na odchod zaduli vetry		Vianočný dar Dostal som k Vianociam korčule i sánky, kedže sa podeli, zimné radovánky? Plače deň, plače noc i január celý, vŕšok náš v tento čas býval vždycky biely. Všade je blato a kaluže vody, smutný je vŕšok náš, bo teraz je holý.
Keď slnko zapadne Keď slnko zapadne, snívam pri kozube, žiaľ ma morí. Za tebou, dedinka, za tebou, rodinka, kraj milý, rodný. Starý som, nad hrobom, túžim za domovom, tento je mi cudzí. Už ťa viac neuzriem, bo čoskoro umriem, slzu nik nevy roní.		Moja Morava   Rieka moja tichá, ty Morava moja, rieka mojich snov, k tebe sa vraciam za teplých večerov. Láskou sa opájam, rieka moja milá, túžbou sa mi chveje, srdce rozbúrené, vzbudzuje nádeje. Nocou sa ozýva chriašteľa známy spev, a vôňa meduníc z lúky, čo zaváňa, šíri sa do ulíc.
Brodské Na rovine šírej, v tom lesnatom kraji rieka tichá, milá, vrúbená vŕbami, hadito sa vinie, v ranné hmly sa halí, stále od nás tečie, stále je tu s nami. Na brehu dedina tisícročná stojí, meno má od brodu, čo cez rieku vodí, ríše slávnej, zašlej meno rieku zdobí. To dedina naša, to kraj náš rodný. Keď z cesty sa vrátim do šírej roviny, ja Veleš navštívim, duby, čo tu stáli dávno. To sú duby, slávni mohykáni. Na vŕby sa pozriem, kde hniezdia bociany, rybičky striebristé podržím v dlani. To dedina moja, kraj mojej rodiny.		Veleš Tá lúka za vodou ako perla pravá, lesom vrúbená, Velešom nazvaná. Kdesi tam pod stromom, ako povesť vraví, kameň vraj posvätný má byť zakopaný. To naši predkovia, keď pohania boli, na tom vraj kameni obeť konávali. By chránil ich Veles, ochraňoval stáda, po ňom je lúka tá Velešom nazvaná.
Brodčianske dievky A v tom Brodskom pekné dievky, šikovné jak rybky, k muzike sú pripravené, len začujú trúbky. Pri muzike pretancujú do bieleho rána, robiť sa im potom nechce, vraj ich nohy bolia. Ktože by vás, vy dievčence, ktože by vás bral pod čepce? Robote sa vyhýbate, mládencom sa ponúkate, však vás Pán Boh stresce.		Never, dcérka, svetu Never, dcérka, svetu, Čo zlatom sa blyští, ver láske úprimnej, čo zo srdca pryští. Ktože ťa pritúli, pomocnú ruku dá? Len drahá ruka nežná, láska materina. Nech drahou ti je vlasť a jej sloboda, uctievaj si Boha, šťastnou by si bola, drahá dcéra moja.
Len tíško zastaň (Drahej matke) Len tíško zastaň, len ticho stoj, hlavu svoju obnaž, hlavu svoju skloň! Odišla najkrajšia, i keď samá vráska, zatvorila oči milovaná matka. Smútok ťa preniká, ľútosť srdcom pohne, najvernejšia láska pochovaná v hrobe. Zachovaj spomienku, uľav svojmu žiaľu, na hrob jej kvety daj, sviečku zapál k tomu.		Synovi Ruku mi podaj, synu, ťažko borím sa vpred. Či sily už nemám, či už tratím dech? Ruku podaj, podopri, v starobe oporou buď, časť cesty predo mnou, pomôž mi dokončiť púť. Ruku mi podaj, synu, aj ja som ťa podpieral, slabý, slabý si bol, na rukách som ťa nosieval. Ťažký, tvrdý života boj silu, zdravie mi vzal, viac lásky úprimnej, Bože dobrý, nám daj.
Radosť rozdával (Nad smrťou známeho muzikanta) Radosť rozdával kol seba, na prvú trúbku hral, za to ho na ceste poslednej dlhý rad sprevádzal. Odišiel, odkiaľ niet náratu, na nosidlách tichučko spal, hudba mu hrala na cestu a kvetov nádheru kol seba mal. Poklady po sebe nenechal, len rodine prevelký žiaľ, ku koncu až zástup prišiel, poslednú poctu mu vzdal.		Do sveta za milým Na brodčianskej veži, hodiny tam bijú, už je čas lúčenia s tú moju slobodu. Na brodčianskej veži hodiny tam bijú, už je čas lúčenia s tú moju rodinu. Zaľúbila som si švárneho šuhaja, on mi srdce zobral a ja zase jeho. On mi srdce zobral, tuho ho poviazal tou ľúbostnou páskou, našou vernou láskou. Slobodienka moja, málo si trvala, ešte som slobody málo užívala. Tatíčku, mamičko, potešte srdiečko, vo veľkom je žiali, už nebudem žiť s vami. Odchádzam ja od vás do šíreho sveta, tam, kde milý žije, vaša dcéra ide. Budem ja žiť s milým v tom ďalekom svete, s ním budem žiť šťastne, tam mi láska skvitne.
Vyhnancovia vlasti Dieťa moje drahé, zlaté, tam za morom v diaľavách, rečou inou Boha vzývaš, starkých svojich nepoznáš. Nato sme ti život dali, nato sme ťa vychovali, by si žila v cudzej zemi? Či ti nieje Túto nás? Aj tu život ako všade beží v nekonečných obmenách, i tam je chlieb o dvoch kôrkach, len tam ľudí nepoznáš. Tam, kde ti reč nikto nebral, sám po čase stratíš ju, po tebe ju nik neprevzal, deťom svojim nedáš ju. Bieda z vlasti ľudí hnala v diaľne kraje za moria, slobody kde viacej i chleba, však krv naša tam sa tratila.		Túžba po domove Sokolík opustil hniezdo staré, pobral sa za otcom v svety diaľne , opustil rodný kraj, aj mať-sokolica vedno tiahne. Na perutiach slabých v svety bájne, tam budeš žiť, sokoliatko malé, uvidíš dialky, poznáš ich zblízka, rodný kraj zabudneš, hoci sa vtĺska. Rodinka pospolu, čas rýchlo letí, tak ako v domove slnko tu svieti, voda je v potoku, na strome lístie, tak ako v domove, len ľahšie je žitie. Už dvoje pribudlo v hniezdočku detí, i ten čas akosti rýchlejšie letí, roboty veľa je, dosť je aj chleba, pokoja stáleho sokol však nemá. Robota tvrdá hlboko v zemi, snáď sa to po čase, snáď sa to zmení. No žitie krajšie je, ľahšie sa dýcha, reč ti tu neberú, len sa ti stíska. Zabudnúť na hniezdo v tom starom kraji sokolu starému sa už nepodarí. Túžbou sa umára, sužuje stále, jedno im, kde žijú sokoliatka malé. Vrátiť sa v kraj starý museli vedno, sokoliatkom malým, tým je to jedno, matka už privykla v tom novom kraji, radosť má len sokol starý, sokol sťahovavý.
Ty Slovač zvedená Môj starý otec nebohý, daj mu tam, Bože, slávu, takto mi vždy hovoril, že my sme tuná v právu. Tisíc rokov v temne žili sme ako rabi, iní nám tu vládli až do dňa slobody. Dvadsať rokov prešlo, v takzvanej slobode, chleba viac nebolo ani v tej porobe. My sme nič nechceli, len to, čo nám patrí, vraj sme rebeli, oni dobrí „bratri“. Za chlebom do sveta ďaleko ľud chodil, a k stolu plnému „brat“ sa nám posadil. Večne nám vraveli, bez nich že slobodní, ba ani národom by sme vraj neboli. A naši synovia ukladali kosti po tom šírom svete a dom je plný nevítaných hostí. Zastať sa národa bola veľká zrada a kto krivdy páchal, to v mene zákona. Pittsburská dohoda tá vraj už neplatí, „to je zdrap papiera“, tú nám brat popiera. Beda ti, Slovač moja, ty Slovač zvedená, pre ktorú „brat“ nemá ani len dobrého mena.		Vraj básnikom je Vraj básnikom je, píše, škrtá, prepisuje, slohy, básne tvorí, pod perom sa nový riadok za riadkom vinie, sloha za slohou sa množí. Číta, vylepšuje, dopisuje, zas tvorí dielo nové, a tak báseň celkom nová uzrie svetlo sveta. On si pochvaľuje, veď je už dosť dobrá. Rýmuje sa pekne a dosť je dlhá, ani obsah nieje planý. Číta si ju zhora dole a je na ňu pyšný. Tak si tíško hudie: Nezdá sa mi, že by bolo to umenie poézie také ťažké, namáhavé. Za päť minút som báseň stvoril a snáď som sa nepomýlil, keď si vravím, že som sa stal trochu slávnym.
Vitajte priatelia Pol storočia, to nie je málo, Moravou odtieklo more vody, v svet sme sa šíry roztratili. Dnes sme sa zišli, priatelia, čo sme sa v jednom roku narodili. Tak vitajte medzi nami, tešte sa s nami vospolok, ruky si podajme, majme sa radi, spomienku oživme, keď sme boli malí a vínka pohár vypime, by sme boli zdraví. Spomeňme si na tých, ktorých už niet, starosti, trápenia odložme všetko na deň, doba je krátka, bavme sa všetci vospolok, len raz je v žití zlatá päťdesiatka.