Ľudí z obidvoch strán rieky Moravy spájala spoločná práca pri ťazbe dreva v primoravských lužných lesoch. Menej majetní ľudia z Brodského Kútov, Lanžhota a okolitých dedín chodili spoločne rúbať drevo do zamoravských lesov. Drevorubači chodili pred prvou svetovou vojnou pešo za Moravu až k Dyji, denne aj 10-12 km. Neskôr cestovali na bicvkloch Okolo roku 1930 zarobili za 1 m3 asi 7 korún. Drevo rezali ručnou pílou a museli sa veľmi usilovať, keď dvaja chceli denne narobiť aspoň 8 metrov kubických. Strava bola chudobná. Otec si zobral do flašky mlieko alebo bielu káv a spolu s chlebom mal obed. Syn mal na obed za hrsť oškvarkov alebo kúsok pečeného mäsa s chlebom. Obed zapili vodou z Dyje. Pivo sa vtedy nepilo.
Narúbané drevo furmani povozili na breh (za snehu na saniach). Keď bol v Morave vyšší stav vody, drevo nakládli na loď (šíf), na jednu aj 100-120 metrov kubických. Partia 6 chlapov išla už na poludnie k Benadovi (na brehu) a drevo nakladali v noci. Na brehu si pritom kládli ohne. Naloženú loď (vyzeralo to vraj ako chlévy) spustili dolu vodou, a tak drevo plavili po Morave až k Cahnovu (v Rakúsku), kde ho vyložili na breh. Prázdnu loď ťahali chlapi k brehu povrazom (ak boli voľné, nezarastené brehy) a na lodi veslovali, odrážali sa dlhými žrďami (štangle) od dna Moravy. Kde bolo na brehu krovie (túňa), museli len veslovať (štanglovat). Niekedy sa aj zaliali a potom museli skákať do vody a plávať aj obutí (v botách). Práca s drevom bola veľmi nebezpečná. Jedného Brodčana pritom zabilo drevo.
Neskôr už nemuseli ťahať loď, lebo začal chodiť parník (propelák). Keď sa blížil k Brodskému, pískal. Bola to pre deti veľká udalosť, stáli na brehu a pozerali sa. Chlapi už čakali na brehu a nastúpili na propelák. S nákladom dreva sa dole vodou viezli, ale späť museli ísť v noci na Svaté Jány pešo domov. Propelák sa prázdny vracal hore vodou.
Spomienky starých Brodčanov sú vhodným doplnkom k údajom, ktoré zhromaždil o pltníčení po Morave Richard Jeřábek v knihe Karpatské vorařství v 19. století (Praha 1961), v kapitole Voraŕení v povodí Moravy (Bečva a Morava).
Iné skupiny drevorubačov (rubači) robili zasa v háji, zväčša ihličnato alebo dubovom lese na piesčitej alebo zamokrenej pôde na sever a východ od Brodského. Rúbali borovice, ale aj duby do metrov (siahovíc) a 10 metrové a dlhšie kmene, oškrabané od kôry, pripravovali na pílu. Tieto kmene (kuády) vozili koniari (koňári) z Brodského do Holíča. Vstávali už o 4. hodine, pokŕmili a pred 6. hodinou sa pohli z domu. Keď prišli v zime do lesa, bolo ešte prítmie. Na mieste rozhádzali voz, naťahali si dreva naložili kuády (aj 10 metrové) a pohli sa na cestu. V Holíči boli okolo obeda. Cestou späť sa zastavili v Kopčanoch v hostinci a neraz prišli domov až neskoro večer. Na voz (v zime na sane, jednoduché neskôr dvojité) naložili (1 – 3) m3 i viac, keď začali používať po druhej vojne gumené vozy tak zobrali neraz aj 6-7 kubíkov. Najprv zarobili od kubíka 50 neskôr 130-200 korún a viac. Práca bola veľmi namáhavá. Palivové a iné drevo vozili koniari na železničnú stanicu do Brodského. Bola to sezónna práca. Inak robili doma okolo poľa a lúk.
Okolo r. 1900 chodila malá skupina Brodčanov do rubiska na celý týždeň. To boli špecialisti, ktorí drevo čiastočne opracovali. Zvalený dubový kmeň otesali, jaseň rozrezali a natesali z neho bahry (úkoce). Bývali v Adamovskom háji v drevenej kolibe oproti štrkovej vode a tam si aj varili. Dva razy do týždňa im tam priniesli (zväčša deti) teplý obed. Bolo to z Brodského takmer dve hodiny cesty. Občas na celý týždeň chodievali robiť až k Luhačoviciam.
Drevo na kúrenie si ľudia v Brodskom až do zavedenia plynu, no najmä za prvej republiky, zadovažovali rozličným spôsobom. Najstarší nemajetní ľudia v háji zberali borovicové šišky, lebo boli ľahké na nosenie a výborne horeli. Iní starí ľudia zasa zberali štiepy, íverie a kúsky dreva z odpadu na rúbanisku. Takéto drobné kurivo nosili domov v batohoch na chrbte alebo v kabeliach v ruke. Zvyčajnejšie však chodili chudobní domkári do listnatého lesa a ihličnatého hája na drevo. Ako nemajetní zberali drevo bez povolenia. Hájnici to síce nemali radi, lebo zberači plašili zver, mohli si zabiť bažanta, chytiť zajace, vybrať bažantie alebo iné vajcia z hniezda, ale trpeli to. Nemohli si pomôcť, lebo zberanie dreva bol masový jav. Kto mal nejaký majetok, pole, dobytok, musel mať na drevo povolenie. Obyčajne si ho kúpil od hájnika za desať korún na celú sezónu. Suché drevo, konáre zo stromov lámali dlhým hákom. U kováča si dali obručami spojiť (nadplatovat) dve žrde (hole), obyčajne z jaseňového dreva a opatriť hákom, aby mohli vyššie dočiahnuť. Hák si po práci v lese schovali, zakryli lístím alebo zemou, niektorí ho uložili na konci dediny v stodole, ak bol ľahší, nosili ho so sebou domov. Keď bol hák ťažký, niekedy sa pri práci spojili aj traja: dvaja držali hák a lámali, tretí drevo ukladal. Nalámané drevo sa vynieslo na kraj lesa a odtiaľ sa na voze odviezlo domov. To bol zriedkavejší spôsob. Častejšie sa drevo narúbalo na kratšie, asi do dvoch metrov dlhé kusy, previazalo sa povrazom (oprátkou) a na chrbte vo vodorovnej polohe sa odnieslo domov alebo do stodoly na okraji dediny, odkiaľ sa potom večer odviezlo na jednokolesovom fúriku (tragači) domov. Denne sa priniesli aj tri noše dreva. Pri práci v lese sa jedol chlieb natretý čistou alebo oškvarkovou masťou (nemajetní jedli suchý chlieb) a k tomu sa pila čierna káva (z praženého jačmeňa), sladená sacharínom. Na drevo sa chodilo celú zimu, bezzemkovia po celý rok. ale v lete nie tak často. Drevo zberali len pre vlastnú potrebu. Povozníci síce vozili drevo za Moravu na predaj, ale to bolo tvrdé drevo, získané z čerstvo zrúbaných zdravých stromov.
Kto mal voz a dobytok, mohol si z hája navoziť pňov, ale si ich musel najprv naklčovať. Po vyrúbaní časti lesa bolo treba rúbanisko najprv očistiť a poorať, preto hájnik dal záujemcom taký úsek s pňami, koľko si trúfali vyklčovať. Klčovanie pňov (kučovaňí kuátkú), to bola mimoriadne ťažká práca. Peň bolo treba najprv odkopať, potom odrúbať bočné i spodné korene vyvaliť z jamy a naložiť na voz. Keď bol peň ťažší, musel pri vyťahovaní pomôcť aj dobytok. Väčší peň sa musel najprv sekerou (pantokom) za pomoci klinov a kladiva rozpoltiť alebo rozštvrtiť a až potom naložiť na voz. Ďalšie štiepanie, pílenie, rúbanie a kálanie pňov doma znovu poriadne zahrialo. Takéto hrčovité a od živice mastné drevo z borovicových koreňov a pňov veľmi dobre horelo a hrialo.
Na lúkách a pri Morave bolo mnoho krov, ktoré sa chodili koncom jesene vyrubovať a haluzie (haúzí) sa vozilo domov. Haluzina sa kupovala aj v lese a potom v predjarí sa posekala, povrieslami (provrísuo) poviazala do otiepok a postavila sa k plotu. Bolo to výborné kurivo do pecí, pod kotly i na zakurovanie do sporákov. Inak na zakurovanie sa používali nadrobno posekané polienka, čiže úcinky, alebo z borovicového živicového dreva úče. Takéto mastné triesočky na podkurovanie nosili v zime ponúkať cigánky za trochu zemiakov.
Istá časť obyvateľov, zväčša majetnejšia, si mohla narobiť dreva z podielu , z tzv. urbáru, v spoločnom urbárskom lese. z ktorého sa každý rok vyčlenila istá časť na vyrúbanie. To však takmer nikomu nestačilo, preto si drevo prikupovali v lese, žrďovinu z prerúbu mladého lesa alebo haluzinu z rúbaniska. Naftári (olejári), pracujúci v Gbeloch, si doviezli suchého dreva na nosiči bicykla, ktoré si nazbierali v háji, keď išli domov z práce. Uhlie na kúrenie mali len železničiari. Dnes sa kúri v Brodskom zväčša iba plynom (Palkovič, Malovaný kraj, 1981, č, 1; Brodčan, Domová pokladnica, 1986. Brodčan, 1993, marec.)